História

Jedna z prvých písomných zmienkach o kutacích prácach v Modre pochádza od Korabinskeho /KORABINSKY, J., M.: Geographisch-historisches und Produkten-Lexikon von Ungarn. Korabinsky a Weber. Bratislava, 1786. s. 423/J. M. Korabinsky sa vo svojom rozsiahlom diele z roku 1786 zmieňuje, že „pred niekoľkými rokmi sa tu začalo po okolí aj s baníctvom...“ Spor vyvrcholil potrestaním ťažiara Martina Kröpfla pre neopodstatnené a urážlivé obviňovanie pezinskej banskosúdnej administrácie v Pezinku a jeho predstaveného Františka Kornela Hella.

Modranské baníctvo je späté s vyhľadávaním drahých kovov a síry, ktorá sa získavala z pyritu a pyrotínu. O jeho počiatkoch nemáme žiadne archívne zmienky. Prvá je až z roku 1773, kedy banský podnikateľ Jozef Entzler uskutočnil obhliadku starých banských diel v Malých Karpatoch, z ktorých sa niektoré nachádzali aj v Modre. Z toho vyplýva, že už niekedy v minulosti tu prebiehala banská aktivita. Potvrdzuje to nedávno objavený nápis v štôlni Bartolomej z roku 1771 a aj spôsob jej razenia. Indíciou by tiež mohol byť dnes už v historickom centre mesta neexistujúci gotický kostol sv. Barbory, ktorá je aj patrónkou baníkov. Zaujímavosťou je nález kachlíc s letopočtom zo začiatku 17. storočia z blízkosti ktorýchsi baní. Našiel ich Pavol Šípka, miestny znalec baníctva, ktorý v medzivojnovom období s partiou dobrovoľníkov odkopal viacero štôlní. Bližšie informácie o náleze však nie sú známe, a preto ho nemožno s istotou spájať s baníctvom.

V rokoch 1774 - 1800 boli v okolí mesta evidované tri ťažiarstva. Magistrát mesta nebol banskému podnikaniu naklonený. V roku 1779 sa ťažiari šachty Michal sťažovali Dvorskej komore pre baníctvo a mincovníctvo vo Viedni na nedorozumenia a nezrovnalosti, ktoré mali s mestom kvôli ťažbe dreva potrebného na banské účely a kvôli jeho cene, ktorá bola podstatne vyššia ako pre ostatných obyvateľov. Spor vyvrcholil potrestaním ťažiara Martina Kröpfla pre neopodstatnené a urážlivé obviňovanie pezinskej banskosúdnej administrácie v Pezinku a jeho predstaveného Františka Kornela Hella.

V roku 1806 odporučil banský radca pezinskému Spojenému ťažiarstvu staromestských štôlní sv. Mária Anna, Terézia, Trojkráľová, Jozef, Barbora a Kristína pôžičku alebo subvenciu na hľadanie nových nálezísk a kutacie (vyhľadávacie) práce na zlato v oblasti mesta. V roku 1811 informoval F. K. Hell o výskyte zlata v Trojičnej štôlni a olova v blízkej šachte. Odporúčal okolie mesta dôkladnejšie preskúmať. Z roku 1821 pochádza správa vypracovaná majiteľmi baní Jánom Schillerom a Samuelom Csaplom. Obsahuje zoznam štôlní a šácht v okolí mesta a okrem iného aj zmienku o v súčasnosti neoverenom výskyte olova, striebra a zlata v štôlni Jozef na Kočistane. V tom čase sa činnosť baníkov obmedzila iba na niekoľkodňové otváranie (zmáhanie) starých štôlní. Posledná známa listina viažuca sa k baníctvu je z roku 1838. Vyššie uvedené pezinské ťažiarstvo v nej žiada Substitučný banský súd o udelenie kutacej licencie na vyhľadávanie zlatonosných a iných žíl.

Celkovo sa na území mesta nachádza približne 20 podzemných a nespočetne nadzemných banských diel, čo je po Pezinku a Perneku druhý najvyšší počet na západnom Slovensku. Niektoré štôlne a šachty uvedené v písomných prameňoch nevieme stotožniť s banskými objektmi v teréne a o viacerých sa nezachovali žiadne zmienky. I keď bola banská činnosť na území mesta rozsiahla a prebiehala vo viacerých etapách, tak ojedinelé výskyty hľadaných rúd pravdepodobne nikdy nepriniesli zisk. Intenzívne banské práce prebiehajúce bez geologických opodstatnení v poslednej tretine 18. storočia a v prvej polovici 19. storočia možno vysvetliť zlatou horúčkou v Malých Karpatoch.